Povinný skríning bedrového kĺbu novorodencov pomáha včas odhaliť a liečiť vývojovú dyspláziu bedra (DDH). Každé dieťa musí prejsť „trojitým sitom“ vyšetrení bedra. Prvé vyšetrenie sa robí ihneď po narodení dieťaťa. Ďalšie dve vyšetrenia sú sonografické a vykonáva ich ortopéd v 4.-6. týždni veku dieťaťa a v 12.-14. týždni.
PEC má veľkú tendenciu k recidíve (návratu deformity). Aj z tohto dôvodu sú ortézy používané počas spánku až do veku 4-5 rokov. Najčastejšia príčina recidívy je počas udržiavacej fáze liečby – teda pri nosení ortéz.
Nosenie abdukčnej ortézy je poslednou fázou Ponsetiho metódy v liečbe PEC. Poctivé nosenie ortézy je nevyhnutné, pretože PEC má veľkú tendenciu k návratu deformity (recidíve).
Tenotómia Achillovej šľachy je malý operačný zákrok, ktorým sa končí korekčná fáza Ponsetiho metódy liečby PEC.
Prof. Ignatio Ponseti (1914-2009) bol americký lekár španielskeho pôvodu, ktorý vyvinul v roku 1950 metódu na korekciu chodidla s pes equinovarus congenitus (PEC). Ponsetiho metóda sa už používa viac ako 50 rokov.
Metatarsus adductus (alebo aj metatarsus varus) je najčastejšia deformita nohy novorodencov, má ho viac ako jedno z tisícky narodených detí. Metatarzy, teda záprstné kosti chodidla, smerujú dovnútra. Noha má tvar písmena C a palec býva často oddelený od ostatných prstov a ukazuje smerom dnu.
Prvou fázou Ponsetiho metódy je korekčné sadrovanie deformovaného chodidla. Sadrovanie by malo začať čo najskôr, ideálne už v novorodeneckom veku. Na korekciu väčšinou postačuje 3-6 sadier, ktoré sú menené 1x za týždeň.
PEC je častá vrodená deformita chodidla. Vyskytuje sa až u 1 z 1000 narodených detí. Anglický názov “clubfoot”, teda noha v tvare golfovej palice, dobre vystihuje deformitu chodidla. Ochorenie je možné efektívne liečiť Ponsetiho metódou.
Makrofágy sú bunky imunitného systému. Zohrávajú úlohu pri zápalových ochoreniach, ich funkcia je obrana organizmu pred infekčnými pôvodcami a pohlcovanie odumretých buniek (tzv. fagocytóza). V zriedkavých prípadoch pri nadmernej aktivácii vzniká „syndróm aktivovaných makrofágov“, ktorý vedie k hyperinflamácií (nadmernému zápalu) s mnohopočetnými klinickými príznakmi.
Osteomyelitída znamená zápal kosti. Môže byť infekčného (spravidla bakteriálneho) pôvodu, alebo neinfekčná, teda nebakteriálna. V druhom prípade patrí k autoinflamačným ochoreniam, teda je pri nej aktivovaná a nedostatočne kontrolovaná tzv. prirodzená imunita. Pokiaľ postihuje viac kostí v rôznych lokalitách kostry, označuje sa ako chronická rekurentná multifokálna osteomyelitída.
